Skutočne, šialene, tajomne
od Marianne Gray, Ms London, 19.3.1996 

Raz som niekde čítala, že Alan Rickman má oči, ktorých 'pohľad vás vyzlečie'. Samozrejme, keď som dostala šancu spraviť s ním interview, vydala som sa za ním vyzbrojená varovaním a teda poriadne zahalená. V skutočnosti som očakávala oveľa horšie veci ako byť vyzlečená pohľadom. Pred pár rokmi, na ceremónii odovzdávania BAFTA ocenení, oznámil moratórium na interview. V dôsledku toho som očakávala nočnú moru každého interview - tichého a vražedne jednoslovného dopytovaného.

Nuž, zmažte všetko vyššie uvedené.

Rickman, ktorého som strela, bol dokonale prívetivý, s hlasom, ktorý je melancholicky zafarbený únavou a vyslovujúci opatrne prúdy slov, čo môže vyznieť buď ako slovná hračka alebo úsečne ako puknutie suchej vetvičky. Jeho hlas patrí medzi tie, ktoré začujete vo filme a viete komu patrí, dlho predtým ako sa hovoriaci objaví. Veľa sa usmieva, odhaľujúc pritom neusporiadaný rad spodných zubov a študuje vás lenivými jašteričími očami. Hoci je viditeľne nervózny z toho byť zavretý v miestnosti s žurnalistom, zdá sa, že zvládol umenie zdanlivo prezradiť veľa bez toho aby niečo odhalil. Odišla som preč vediac tak málo ako keď som prichádzala.

Napriek schopnosti vyzerať nemravne a nebezpečne, pôsobí v podstate milo. Sediac skoro nehybne v modrom športovom saku s prekríženými nohami a bokombradami (česky: pejzy;-), ktoré si nechal narásť pre „Rozum a cit“. Herec, ktorý narazil na zlatú žilu ako jeden z Hollywoodskych najduchaplnejších zločincov, sa ukázal ako dokonale vyrovnaný príklad civilizovaného tajomstva. Oveľa viac „Skutočne, šialene, hlboko“ ako „Smrtonosná pasca“, s kvapkou blíži-sa-búrka Šerifa z Nottinghamu z „Robina Hooda: Kráľa zbojníkov“ a do toho vhodenou komplexnosťou podvedeného manžela v „Zavri moje oči“. Emma Thompsonová v jej denníku z natáčania „Rozum a citu“ píše, že niekedy jej "pripomína sovu z Beatrix Potterovej „Veveričiaka Orieška“. Ak si k nemu príliš veľa dovoľujete, som si istá, že vám v mihu oka odhryzne chvost.

Teraz, krátko pred svojimi 50-timi narodeninami a s kreditom na oboch stranách Atlantiku, hovorí, že si je istý, že preferuje žiť v Západnom Londýne ako v Hollywood Hills. Vie, že radšej robí veci, ktoré ho zaujímajú, ako ktoré zaujímajú jeho bankového manažéra a je šťastný, že ho nezaraďujú medzi celebrity ("er, áno, veľmi").

"Aj tak supermodelky vytlačili celebrity z ich stupienka," dodáva. "To je skutočná mierka toho, kam spejeme, mierka sveta, v ktorom žijeme," vážne žartuje. "Supermodel za prezidenta. Jane Austenová by si na tom pochutnala.''

Herectvo vstúpilo neskoro do života Alana Rickmana. Narodený v Londýne ("archetyp Rýb, úplne chápem symbol dvoch rýb plávajúcich rôznymi smermi") vyrastal na obecnom pozemku v Actone. Jeho otec, írsky maliar a dekorátor, zomrel, keď bol malý, zanechajúc jeho matku samú s výchovou štyroch detí. Získal štipendium pre direct grant school (typ školy, ktorá si účtovala poplatky za výučbu a takisto dostávala granty od vlády za prijatie niektorých neplatiacich študentov, ktorí boli vymenovaní miestnou správou *pozn. Eowyn) a neskôr bol podporovaný učiteľmi na Latymer Upper School ("rovnaká škola ako môj súčasný kolega Hugh Grant – ktorý hrá Edwarda Ferrarsa v „Rozume a cite“ – ale bol iný ročník"). Zapísal sa na Chelsea College na štúdium grafického dizajnu. Vtedy stretol svoju mnohoročnú partnerku, Rimu Horton, členku mestskej rady za Labouristov a profesorku ekonómie.

"Začal som chodiť do divadla, keď som mal okolo 15 ale len preto, že moja škola bola nadšená divadlom. Doma sme si nemohli dovoliť niečo ako ísť do divadla alebo kina. Myslím, že v hĺbke srdca určitá časť zo mňa vždy chcela byť hercom ale akosi som si zvolil inú cestu.

Stal som sa grafickým dizajnérom, akosi čakajúcim, že bude objavený ako veľký maliar a potom som si založil malú spoločnosť nazvanú Graphitti s pár priateľmi v Berwick Street, Soho. Po troch rokoch sa nám celkom darilo. Avšak nie finančne. Z finančného hľadiska to bol vtip. Tam som sa naučil svoje základy z ekonomiky: svoje účty si zajtra musíš zaplatiť ale nikto iný nemusí platiť svoje účty za tri mesiace. Z toho hľadiska to bola fraška.

Došiel som k teraz-alebo-nikdy momentu. Pamätám si, že som napísal list pre RADA, stálo v ňom približne 'Milá RADA, mohol by som prosím prísť na konkurz?' a vhodil ho do schránky na konci Berwick Street. Nielenže ma pozvali na konkurz, ale dostal som aj miesto a štipendium. Moje telo si konečne s úľavou vydýchlo, že je na správnom mieste. Nakoniec som skutočne prišiel domov."

Rickman hovorí o hraní zádumčivo, o priebehu bežného obdobia učňa – makal v zákulisí ako kostymér Nigela Hawthorna, donášač „rýb a hranolčekov“ pre Jilla Bennetta, všeobecné zákulisné „dievča pre všetko“ - a tvrdí, že Fred Astaire mal naňho najväčší vplyv s jeho "hodinami tvrdej práce a krvácajúcich nôh za účelom dosiahnutia vízie voľného ducha."

Práca, ktorá nasledovala, bola v experimentálnom divadle, potom s RSC v Stratford a West End, vrátane dvoch rokov ako zvodca Valmont v Les Liaisons Dangerouses. Počas účinkovania v hre na Broadway ho požiadali, či by nezahral uhladene-rozprávajúceho teroristu Hansa Grubera v Smrtonostnej pasci.

"Mal som šťastie. Hra, v ktorej som účinkoval, bola veľmi úspešná a reflektory boli obrátené na mňa. Požiadali ma pracovať pár týždňov na Bruceovom Willisovom filme a pomyslel som si, prečo nie? Zločinec v Hollywoodskom trháku! Ako herec nesúdim postavy, ktoré hrám. Všetky sú to len úlohy, ktoré mám zahrať. Po hraní tej istej úlohy v Liaisons viac ako 500 krát som bol pripravený pre niečo nové.  

Bola mi daná príležitosť a malo to lavínovitý efekt. Teraz odo mňa žiadajú, aby som hral úlohy dvíhajúc obočie, rozširujúc nozdry. Ale dostal som sa aj k režírovaniu a písaniu. Pri oboch je potrebné mať oveľa viac trpezlivosti ako pri hraní.

Nepozerám svoje filmy ak nemusím pretože všetko, čo vidíte, je to, čo ste pokazili. Nanešťastie nie je možné izolovať sa a predstierať, že pozeráte film niekoho iného. Keď o tom premýšľate, je to tak podivné, sledovať sám seba. Úlohou je hrať. Nechcem sa na to pozerať!

Milujem túto prácu. Môže byť frustrujúca ale nikdy neprinesie rozčarovanie. Je smiešne tvrdiť, že je ťažká v porovnaní s prácou niekoho, kto vstáva o šiestej, vracia sa domov o deviatej a vykonáva ťažkú fyzickú prácu. Samozrejme, akokoľvek to vyzerá, že si človek užíva šaškujúc na obrazovke alebo pódiu hrajúc úlohu, stojí to veľa spoločnej koncentrácie aby sa scéna podarila.

Nemám pocit, že by som opustil pódium pre obrazovku. Myslím, že divadlo je niečo, ako vracať sa do telocvične a musí to tak byť, ináč by som mohol prísť o určitý súbor svalov. Divadlo, predpokladám, je trochu ako viera. Práve teraz nemám chuť ísť každý deň na sväté prijímanie. Kino nie je jemnejšia voľba ale je skutočne príjemné. Po šesť alebo siedmych klapkách to už nikdy viac nebudete musieť opakovať. Život je príliš krátky na strávenie dvoch rokov hraním tej istej úlohy každú noc na pódiu.

Neviem, čo robí herca dobrým. Je to niečo mimo vašej kontroly, niečo genetické a myslím, že to závisí aj od toho, či natrafíte na okolnosti, ktoré vám pomôžu talent rozpoznať. Moja rodina nebola hereckou rodinou. 'Z mojej netere sa stáva herečka a moja matka spievala – mala nádherný Welšský hlas – takže musí byť niečo herecké pretekajúce krvným systémom."

O svojej „Rozum a cit“ úlohe utrápeného muža cti plukovníka Brandona, ktorý sa dvorí Marianne Dashwood (Kate Winslet) napriek výhode šviháckeho Willoughbyho (Greg Wise), hovorí: ''Mojou úlohou, skutočne, je prezentovať veľmi stály obraz, protiklad prchavého Willoughbyho. Brandon je veľmi súcitná a cítiaca osoba, ktorá sa stane jej záchranou, dovoliac jej dospieť zo stvorenia mnohých nálad k múdrej mladej žene.

A napriek tomu sa musí správať ako perfektný gentleman, sledujúc ženu, ktorú ľúbi, ako sa zamilováva do iného. V dôsledku dávnej milostnej aféry, ktorá sa skončila veľmi zle, nevytvoril odvtedy žiaden iný vzťah a nepredpokladá, že Marianne mu bude opätovať jeho city. Brandon, určitým spôsobom, v sebe nesie značnú dávku tajomnosti.''

 Ako, určitým spôsobom, aj Alan Rickman.