|
Snape a Nevillova žaba
Autor: Gwind
Poznámka:
Citovaná časť z HP1 je mojim vlastným
prekladom. Chcem sa poďakovať Ivanovi za inšpiráciu k tetovaniu, no
a samozrejme veľmi pekne ďakujem aranmore za skvelý beta-read, ktorý som
od nej nakoniec predsa len vydrankala. Napriek tomu, že v poviedke
niekoľkokrát zaznie spojenie „škaredá ropucha“, musím povedať, že ja mám
žaby veľmi rada a myslím si, že sú veľmi pekné. Tiež upozorňujem, že podľa
mojich informácií tento druh žaby nerobí „kvak“, ale inak som to zachytiť
nevedela.
Chladnými
chodbami hradu rýchlo prechádzala tmavá postava. Tak. Zaraďovanie mali za
sebou, čakal ich nový rok. Otrasný rok. Opäť sa na neho chystalo niekoľko
prvákov, ktorým bude treba ukázať, ako to tu chodí. Podaktorým bude musieť
zraziť prílišné sebavedomie... nie... všetkým bude musieť zraziť prílišné
sebavedomie! Možno sa mu dokonca podarí ich z tých elixírov aj čosi
naučiť. Ak samozrejme nebudú takou bandou hlupákov, akú musí zvyčajne
učiť. Čo sa, žiaľ, asi nestane. Všetko sú to namyslené decká, ktoré sa
budú domnievať, že sú výkvetom ľudstva len preto, že môžu mávať prútikom.
Koľko takých tu už bolo... Poznal to... dokonale to poznal...
‚A na toho
Pottera si posvietim. Som zvedavý, či zdedil povahu po svojom otcovi alebo
po matke...‘
„Severus, prosím, poď na okamih do mojej pracovne,“
zastavil ho zrazu v chôdzi aj v myšlienkach Dumbledore.
Tridsaťjedenročný profesor elixírov zastal, nadýchol sa, útrpne zablúdil
pohľadom k stropu, vydýchol a pomaly sa otočil.
„Samozrejme, profesor.“
„Vieš, Severus, je treba, aby si tento týždeň zariadil jednu veľmi
dôležitú vec. O podrobnostiach ti však radšej poviem v súkromí,“ dodal
riaditeľ ticho pri pohľade na niekoľkých študentov v čierno-žltých
uniformách prechádzajúcich naokolo.
Snape prikývol a vydal sa za ním.
‚A to som si myslel, že dnes bude ešte pokoj. Čo
zasa ten starý... nie, sľúbil som si, že sa nebudem rozčuľovať, nerobí mi
to dobre... ‘
O pár minút neskôr dorazili do pracovne Albusa
Dumbledora, kde už očividne niekto čakal.
„Severus, tvoja úloha bude tentoraz viac ako delikátna, spolieham sa na
teba...“ začal starý profesor, zatiaľ čo Severus bez slova pozeral na jeho
hosťa.
‚Už zasa?‘
O dve
hodinky neskôr kráčal muž s dlhými mastnými čiernymi
vlasmi do podzemia, do svojej skrýše, svojho útočiska! Chcel sa konečne
zbaviť dotieravých prvákov, ktorí ešte nevedeli, že on je tu ten
najobávanejší, najneobľúbenejší, najprísnejší učiteľ, profesor elixírov,
a vo svojej detskej naivite sa ho bez akýchkoľvek problémov pýtali na
cestu do svojich klubovní.
Konečne dorazil do kabinetu. Zabuchol za sebou dvere, zamkol ich a unavene
sa hodil do kresla. Oprel si hlavu, privrel oči a sťažka si vydýchol.
Opäť to celé začínalo...
Pomaly zodvihol ruky, prešiel si dlaňami od brady až k čelu, zdrapil
čierne pramene a silno potiahol. Do dózy s olejovým balzamom už onedlho
putovala parochňa dlhých vlasov. Potom sa natiahol po tmavý flakónik
a chumáč vaty. Fľaštičku odzátkoval, vatu priložil k jej hrdlu, nalial na
ňu trochu zelenkavej tekutiny a zatvorenú nádobu opäť položil na stôl.
„To je úľava,“ vydýchol si slastne, keď odhodil vatu s pleťovou vodou do
ohňa, prešiel si po odmastenej pokožke a prstami si postrapatil krátke
orieškovohnedé vlasy.
Udržovať imidž zloducha bolo náročnejšie, ako si zo začiatku predstavoval.
Po chvíľke sladkého leňošenia v kresle so zodratým čalúnením sa konečne
postavil a rozopínajúc gombíky prešiel do vedľajšej izby. Čierny,
nepraktický habit letel na posteľ, kde ostal ležať ako pripomienka jeho
čiernej úlohy v tomto svete. Za ním nasledovala biela košeľa, ktorá mala
nechutný zvyk vykúkať spod tej jednoliatej čierňavy, a nakoniec sa pri
nich objavili aj nohavice, čierne, ako inak. Muž zastal pred skriňou,
otvoril ju a z jej najtmavšieho zákutia vybral pohodlné tmavomodro
kárované nohavice a bledomodrú košeľu s hnedým golierom ufúľanú od mnohých
farieb.
‚Toto je oveľa, oveľa lepšie,‘
povedal si, keď si dal dole aj ponožky a bosý prešiel späť do pracovne.
Opäť to celé začínalo...
„Mal by som sa na zajtrajšiu prvú hodinu trochu pripraviť. S kým to
vlastne mám?“ pozrel sa na stôl. „Prváci! Áha! No skvelé! Bifľomor
a Bystrohlav. Fajn, to ešte ujde, Slizolin a Chrabromil sú až v piatok.
Len kde som mal ten hlúpy papier,“ napadlo mu zrazu, vyskočil a hnal sa do
spálne k svojmu habitu. Prehľadal všetky vrecká, všetky záhyby, zmocňovala
sa ho panika... Čo bude robiť? Čo teraz, čo ak to nenájde. To pripraví
tohtoročných prvákov o najúžasnejší preds...
„Chvalabohu,“ vydýchol si a usmial sa.
Potom zobral kus pergamenu do prstov a zaostril na čierne písmená malého
rukopisu s veľmi ostrými tvarmi.
„Ste tu, aby ste sa naučili delikátnu vedu,“ predčítal nahlas, „a presné
umenie prípravy elixírov... Nie! Nie! To nie je dobré, to nie je ono...,“
nadýchol sa a začal opäť, tentoraz šepky: „Ste tu, aby ste sa naučili
delikátnu vedu a presné umenie prípravy elixírov. A keďže tu je len málo
smiešneho mávania prútikom, mnohí z vás ťažko uveria, že naozaj ide o
mágiu. Nepredpokladám, že skutočne pochopíte krásu jemne vriaceho kotlíka
s jeho mihotajúcimi sa parami, chúlostivú silu tekutín, ktoré sa vkrádajú
skrz ľudské žily, očarujúc myseľ, opantávajúc zmysly...“ čítal ticho,
prechádzal sa bosými nohami hore dolu po studenej dlážke a spokojne
pokyvoval hlavou. Teraz prichádzala jeho najobľúbenejšia časť: „Môžem vás
naučiť ako naliať do fľaše slávu, uvariť úspech, dokonca zazátkovať smrť –
ak nie ste takou bandou hlupákov, akú musím zvyčajne učiť.“
Ó áno! Toto bol jeho obľúbený prvácky predslov. Nádhera! Už sa začínal
tešiť na prvú hodinu.
„Kvak! Kvak!“ ozvalo sa zrazu pri ňom. Zdesene sa otočil hľadajúc zdroj
čudného zvuku. Obojživelník u neho v spálni? Veď všetky žaby sú dávno
v liehu, pozerajú zahmleným pohľadom na svet a nie sú schopné urobiť
jediný skok, nie to ešte kvákať! Čo to má znamenať!
„Kvak! Kvak!“
Ako sa tu vôbec zobrala nejaká žaba? Iste, na Rokforte bolo vždy veľa
rôznych domácich zvierat, mačky, sovy, žaby, hady, mravce, šváby, mole...
ehm, počkať, to sa už asi neráta...
„Kvak! Kvak!“
„Kto si to tu dovoľuje kvákať!“ zahrmel do ticha prázdnej spálne.
„Kvak! Kvak!“ ozvalo sa z jeho postele.
Prudko otočil hlavu a zelenú ropuchu, ktorá sa spokojne vyvaľovala na
čiernom habite, prebodol zlostným pohľadom.
„Zmizni odtiaľto!“
„Kváák!“ pretiahla žaba provokačne.
Zlovestne prižmúril oči a pripravil sa. Skok! Skok!
Ten jeho bol skôr...
Žaba na neho vyplašene pozerala, vypliešťala oči strachom (alebo prílišným
tlakom na jej vnútornosti?), a zaryto kvákala. Bola to nesmierne
tvrdohlavá žaba. (Ako veľmi tvrdohlavá? Kameň vs. žabia hlava? Žaba ideš!
Ehm. Inokedy...).
„Tak čo, Bufo viridis, čo mi povieš teraz? Došli ti slová? Neboj
sa. Bude z teba kvalitná prísada do elixíru.“
„Kvááááák!“ zakvákala zdesene a začala sa mu zmietať v dlani.
„Netrep sa, hneď ťa dám ku tvojim kamarátkam. Majú si na vás dávať
študenti lepší pozor. Vieš si predstaviť, ako sú žabie mozgy v súčasnej
dobe drahé? To je nehoráznosť, čo za také malé nič pýtajú!“
„Kvak!“ ozvala sa ropucha dotknuto.
„Čo sa ti nepáči. Vy žaby máte malé mozgy, bodka.“
Žaba stíchla a smutnými očami sledovala podlahu ako sa kývala hore, dole.
Bosý muž mieril priamo do pracovne. Hore. Každý krok ju približoval
k istej smrti. Dole. Nemohla robiť nič. Hore. Bola bezmocne uväznená
v jeho dlani, ktorá sa rozovrie až keď bude pripravovať maličkú gilotínku
na rýchle ukončenie jej života. Dole, hore. A potom, potom bude koniec.
Hore, dole. Koniec všetkých plánov, ilúzií a snov. Dole. Snov... Hore. Hm,
kde skončili jej sny o krásnom princovi, ktorý ju pobozká a premení na
očarujúcu princeznú? Dole, hore, dole, hore. Princ. To určite nebude
toto... nosaté čudo s krátkymi vlasmi v špinavej košeli. To teda nie...
Hore, dole.
„Myslím, že teraz ťa ešte nezabijem.“
Žabke radostne poskočilo malé srdiečko. Bude ešte žiť! Pozrela na neho
nádejne.
„Tam choď, potvora jedna škaredá, vypitve ťa nejaký študent počas svojho
trestu,“ hodil ju do malej prútenej klietky, ktorú mal pripravenú zvlášť
na tieto účely, a nevenoval jej už žiadnu pozornosť.
Zato ropucha sledovala každý jeden jeho krok!
Videla, ako muž zapálil oheň v krbe, ako odkiaľsi z temného, zatuchnutého
kúta vyhrabal kožený obal s hŕbou kvalitných papierov s niekoľkými
uhlíkmi, ceruzkami a farbami. Potom otvoril jednu zo skríň, vybral fľašu
červeného vína, otvoril ju a nalial si plný pohár.
„Na tvoje zdravie!“ kývol k nej a zhlboka sa napil.
Nato si sadol do kresla, položil si papiere na kolená, zamyslel sa a začal
kresliť. Ako dávno už nekreslil! Dávno! Prečo sa radšej nestal nejakým
grafikom, to by mu určite dobre išlo. Bola by to pokojnejšia práca, pri
ktorej by bol pánom svojho vlastného času. Hm... To by bolo skvelé! Ale
možno raz, keď už bude na všetko pristarý a rozhodne sa odísť do dôchodku,
možno sa vtedy k maľovaniu vráti. To bude krásne...
Na okamih sa zamyslel, opäť sa napil vína a pokračoval vo svojej zábavke.
Večer
pokročil, fľaša sa vyprázdnila, míňali sa čisté hárky papiera. Muž sediaci
pri krbe v starom kresle mal stále lepšiu a lepšiu náladu. Rozopol si
pár horných gombíkov na bledej košeli, postrapatil
si hnedé vlasy, v rámci krátkej tvorivej krízy si pracne odstránil
z predlaktia trápnu detskú tetovačku s lebkou a s hadom, ktorá už aj tak
dávno vybledla, a občas si prečítal pár stránok z nejakej knihy.
Pre žabu zatvorenú v prútenej klietke to bol veľmi nudný večer. No vedela,
že zábava ju ešte len čaká.... Presne o pol noci! O pol noci, ktorú hodiny
odbijú presne o trinásť, dvanásť, jedenásť... osem... päť... tri, dva...
Beng! Žaba v klietke sa začala pomaly triasť. Beng! Nadskakovala v úzkej
prútenej klietke. Beng! Jej koža sa rozpínala a praskala. Beng! Ropucha sa
nafukovala ako veľký, škaredý, zelený balón, ktorý nemá dosť. Beng! Muž si
ešte stále nič nezbadal. Beng! Žaba vypĺňala celú klietku. Beng! Prútené
mreže sa jej zarezávali do kože. Tlačili ju. Bodali. Beng! Prútie
nevydržalo a prasklo. Dovolilo rastúcej žabe, aby sa ďalej voľne rozpínala
do priestoru. Beng! Niekde ďaleko ktosi zrejme teraz formuloval teóriu
o rozpínaní vesmíru. Beng! Mužove opité reflexy si konečne čohosi všimli.
Otočil hlavu a ostal nehybne sedieť. Beng! Žabia koža praskla a z nej...
Beng!
„Čo má toto znamenať!“ zakričal zdesene.
„Prekvapenie!“ zakričala nahá žena, akoby práve nevyliezla zo žaby ale
z torty. Nuž, čo bolo pre ňu za tie roky úplne normálne, to muž, ktorého
parochňa sa lúhovala v oleji hneď vedľa jeho roztrasenej pravej ruky, tak
pokojne nebral.
„Čo... čo si zač?“
„To si nikdy nepočul o začarovaných žabích princoch alebo princeznách?“
„Ty si princezná?“
„To by som o sebe asi netvrdila...“
„A nemal by ťa predtým niekto pobozkať?“
„No... možno... ale... ak ma chceš pobozkať? Dávno som nemala chlapa, dám
si povedať,“ preletela ho lačným pohľadom, očká sa jej rozžiarili, pery sa
automaticky pootvorili a zošpúlili.
„Ehm... prepáč, ale ja... ja... ehm... to... nie je dobrý nápad...“
„Nepáčim sa ti?“ urobila krok smerom k nemu. On panický smerom od nej.
„Prečo nie?“ Jej krok vpred, jeho vzad. „Ako tak pozerám, bývaš tu sám,
v podzemí, všetko je tu také pochmúrne... Ty si zrejme neužiješ veľa
zábavy, tak prečo sa jej teraz brániš?“ Vpred a vzad. Za jeho chrbtom sa
zrazu objavila stena. „Ja som nemala poriadneho muža už aspoň... hm...
štyri roky... mohla som sa na mužov len z diaľky pozerať. A ty? Len sa
priznaj! Kedy si sa naposledy miloval so ženou?“
Studená stena na jeho chrbte ho konečne priviedla k rozumu. ‚Veď je to
len žaba! Teda... žabia žena. To je jedno! Som silnejší! A väčší!‘
Postavil sa a vrhol na ňu hrozivý pohľad. Žena zastala. On sa v duchu
spokojne uškrnul, ale navonok jeho rysy stvrdli ešte viac. Nikto nedokázal
vzbudzovať toľko strachu ako on! Lenže na ženu akoby to vôbec neplatilo.
Začala sa usmievať, v tvári sa jej objavil rumenec, mimovoľne si prešla
jazykom po červených perách a pomaly vykročila oproti nemu. Muž totiž
zabudol ešte na jednu dôležitú vec...
Nikto nedokázal vzbudzovať toľko strachu ako on, ale zároveň len málokto
dokázal tak rozochvieť ženu jediným správnym pohľadom (alebo žeby to
spôsobili tie štyri roky absolútnej sexuálnej abstinencie... Hm... dosť
možné).
„K tej otázke...“
„Akej?“ zarazila sa v polovici cesty a nechápavo na neho pozerala.
„Kedy som sa naposledy miloval so ženou.“
„Ahá...“ uvoľnila sa a opäť pokračovala v ladnej chôdzi smerom k nemu.
„Pred dvomi dňami.“
„Neverím.“
„A prečo nie? Nevyzerám na to?“ prehodil provokačne a zdvihol ľavé obočie.
„V podstate... vyzeráš na to, že keby si si na seba nepackal tú sprostú
parochňu, používal častejšie bieliacu pastu na zuby...“
„To je od čaju s mliekom...“ zavrčal.
„Iste... a keby si sa aj na verejnosti obliekal ako človek a nenosil ten
hlúpy čierny habit, čo som videla ležať na tvojej posteli. Tak potom, by
som ti pokojne verila, že si mal nejakú ženu pred dvomi dňami. Ale keďže
predpokladám, že len máloktorej sa ujde takýto pohľad, tak ti to neverím.“
„A to robíš chybu! Pretože, ja, a je mi jedno, či tomu uveríš, mám ženu,
s ktorou som šťastný mnoho rokov!“
„Netrep.“
Nadýchol sa pre búrlivú odpoveď, na ktorú mu už neostal žiaden priestor,
pretože mu ústa zapchali jej pery a pohybujúci sa jazyk. Pritlačila ho
k stene jednou rukou položenou na hrudi, zatiaľ čo tou druhou, rukou
šmátralkou, zašla nižšie a so správnou kombináciou nehy a prudkosti ho
chytila za... ehm...
... predlaktie, aby sa nemohol brániť, samozrejme...
Zmietal sa, bránil, no bez väčšieho úspechu. (No skúste sa brániť, keď
máte v sebe fľašu vína, na sebe nahú, sexi ženskú, ktorá vás drží za...
predlaktie... a nechce pustiť!)
‚Možno ak sa budem tváriť, že sa mi to páči,
možno sa mi ju podarí oklamať. To by som mohol zvládnuť,‘
zhodnotil svoje herecké schopnosti a začal rukami
prechádzať po ženinom nahom chrbte, šiji, zadku...
„Čo má toto znamenať,“ zasyčal čísi hlas nebezpečne, hrozivo.
Nahá žena prudko odskočila od muža v károvaných nohaviciach, v bledomodrej
košeli s krátkymi hnedými vlasmi, červenými lícami, nedefinovateľne
príťažlivým pohľadom a s nepomýliteľnými pozostatkami jej razantného
úchopu (to predlaktie mal celé červené, skoro spálená koža... fakt!).
Rýchlo preskočila pohľadom na prišelca.
Onemela. Prebleskovala pohľadom od jedného k druhému a nemohla uveriť
vlastným očiam.
„Čo... kto... je...“
„Budem sa musieť porozprávať s Dumbledorom,“ povedal chlap v čiernom dlhom
habite zlostne a prebodol muža v modrej košeli nenávistným pohľadom.
„Poviete mi, čo to malo znamenať? Ak si potrebujete užiť niekde mimo domu,
nájdite si láskavo iné miesto a iný čas. Vy tu máte, pokiaľ viem, čo
najdôveryhodnejšie zastupovať moju osobu. Nespomínam si však, že by
k mojim zvyklostiam patrilo vášnivé bozkávanie sa s nahou ženou uprostred
pracovne. Alebo si nebodaj pamätáte, že by som vám za tie dva roky, čo sa
poznáme, čosi podobné spomínal, pán Rickman?“ vytasil na neho Snape svoj
najlepší sarkastický tón.
„Vy ste mi ohľadom svojej práce zabudli spomenúť už všeličo,“ poznamenal
chladne. „Ale aby som vysvetlil situáciu. Pár hodín dozadu sa tu objavila
úplne obyčajná ropucha, ktorú som zatvoril do jednej z klietok, no o pol
noci sa zmenila na ženu a vrhla sa na mňa.“
„Hej, a tie ruky, čo ste mali na jej zadku, tie vám tam násilím prilepila.
Ako inak...“ Snape ho prebodol pohŕdavým pohľadom a obrátil sa na ženu
pred sebou. „Žaba? Aký druh?“
„Bufo viridis,“ povedala automaticky.
Snape si nervózne odfrkol, obrátil hlavu nahor a prevrátil oči. Prečo ho
obklopuje toľko hlupákov! „Aký druh KÚZLA!“
„Neviem. Myslím, že to bola Neodvolateľná kliatba, ale nie som si istá.
Poznáte rozprávku o žabom princovi? Tak toto bola taká trocha obrátená
verzia. Nezmenil sa princ, ale predavačka zmrzliny v Šikmej uličke,
a nemusí ma pobozkať dievča, ale princ. Inak sa každú polnoc, keď je
mesiac v nove, zmením na ženu a ostanem tak do svitania, kedy sa zasa
zmením na hnusnú ropuchu. Vždy sa snažím Nevillovi ujsť, keď viem, že má
prísť táto zmena... Nie vždy to vyjde.“
„Kto je Neville?“
„Neville Longbottom, môj... majiteľ. Vlastní ma ako žabu. A predstavte si,
on ma volá Trevor! Ale inak je milý, veľmi milý.“
„Tak na toho si posvietim,“ zamrmlal Severus Snape zlovestne a začal tak
písať dejiny svojej povestnej neznášanlivosti Nevilla Longbottoma.
„A musím povedať, že tuto pán...“ ukázala na muža v modrej košeli.
„Alan Rickman, herec, teší ma,“ podal jej ruku a zhovievavo sa na ňu
usmial.
„Pán Rickman sa ma zo začiatku naozaj veľmi snažil odstrčiť. Zo
začiatku...“ zachichotala sa. „Ale viete ako to je... Žena, čo je niekoľko
rokov ako žaba, a s času na čas sa vráti do... použiteľnej podoby, to nemá
ľahké. Štyri roky...“ zamrmlala zamyslene.
Snape znechutene zavrtel hlavou.
„Nechápem, ako môžete nosiť tú maškarádu,“ kývol na Alanovu košeľu ofŕkanú
od farieb.
„To isté si myslím ja o vás. Toto je náhodou veľmi pohodlné! Natáčal som
v tom pár scén vo filme Januárový muž a mám tu košeľu celkom rád.“
„Tak si ju konečne vezmite domov aj s ostatnými vecami. Neviem, prečo by
som tu mal ďalej skladovať tie vaše rárohy! Poviem Dumbledorovi, aby vás
už nikdy nevolal. Taká hanba! Ak by sem prišiel nejaký študent a videl by
vás takto... A kam ste dali tú parochňu! Prečo je v mojom najlepšom
esenciálnom oleji? Prečo je vôbec v nejakom oleji!“
„Na zachovanie realistického vzhľadu.“
„Vypadnite! Vypadnite odtiaľto preč!“ vykríkol Snape nepríčetne a hodil po
ňom jeho papiere plné kresieb. „A už sa nikdy nevracajte!“
„To sa dohodnite s Dumbledorom, on ma platí.“
„Tak hrajte jeho!“
„Každý čarodejník má vo svete len jedného muklovského dvojníka. Hoci,
Dumbledore by zvládol aj dvoch...“ zamyslel sa. „Skrátka, vy máte mňa
a buďte rád. Nie každý sa môže vypariť na týždeň na hory, kde si užíva
s prostitútkou, zatiaľ čo jeho dvojník za neho maká.“
„Nikdy som nebol na horách, nikdy som nebol s prostitútkou a teraz
okamžite vypadnite, lebo na vás skutočne použijem násilie!“
„Nikdy ste neboli na horách? To je škoda, to by ste mali niekedy skúsiť.
Vyberte sa občas na dovolenku, prospelo by vám to. A nebojte sa, už idem,“
zamrmlal, odišiel sa obuť do spálne a pozbieral všetky svoje kresby.
„Zbohom, slečna,“ rozlúčil sa, venoval Snapovi posledný tichý pohľad
a odišiel. Dvere za sebou okázalo zabuchol. Však on ho ešte bude prosiť,
aby sa vrátil...
„Teraz, keď sme konečne sami...“ zamrmlala žena zvodne a začala sa
k Snapovi nebezpečne približovať.
„Držte sa odo mňa ďalej,“ namieril na ňu okamžite prútik. „Kedy sa
premeníte späť na žabu?“
„Až ráno... Dovtedy máme mnoho času...“
„Povedal som, aby ste mi dali pokoj. Nič nebude. Ráno sa zmeníte pekne na
žabu, ktorá si dúfam, zapamätá, že sa má tomuto miestu vyhýbať a vypadnete
odtiaľto. A tomu vášmu Nevillovi sa neopovážte povedať ani slovo!“
„Škoda... Ste celkom chutný... Hlavne, keď sa hneváte,“ žmurkla na neho,
no keď videla jeho neprístupný a odhodlaný výraz, sklamane zvesila plecia
a sklonila hlavu. „Mohli by ste mi dať aspoň nejaké šaty, kým svitne?“
Chvíľu na ňu hľadel, uvažoval, či jej odpovedať nie a dopriať si tak
dlhšiu možnosť mať v pracovni nahú ženu, ale napokon prikývol a odišiel
jej pre jeden z habitov.
„Ďakujem,“ povedala, keď sa obliekla a sadla si oproti nemu.
„Mám nejakú prácu, takže ak chcete počkať na svitanie u mňa, tam v rohu je
stolička,“ ukázal jej a sám si sadol za stôl ku knihe, kvôli ktorej sa
musel náhle vrátiť z dôležitej Dumbledorovej misie.
Čas sa
pomaly, pomaličky vliekol. Svitanie sa blížilo. V podzemí
Rokfortského hradu sedeli muž a žena. Nepoznali sa, nič spolu nemali,
nerozprávali sa. Len sedeli a čakali na ráno. Chýbalo už len pár minút.
O nedlho sa premení späť na škaredú ropuchu, ktorú budú volať Trevor.
Žiaden princ, žiaden bozk, žiadna nádej...
„Len tak mimochodom, nepoznáte náhodou nejakého princa?“ prehodila zrazu
lenivo. Nečakala kladnú odpoveď. Už dávno takú nedostala. Princovia boli
podpultovým tovarom.
Snape odložil pero, zdvihol hlavu a pozrel na ňu. Dlho uvažoval. Veľmi,
veľmi dlho. Zdalo sa to ako večnosť. Prešla možno dokonca celá minúta, kým
konečne odpovedal: „Stačil by aj polovičný?“
„Prosím!“
„Či by stačil polovičný princ? A len podľa priezviska?“
„Vy niekoho takého poznáte!“ vyskočila zo stoličky a vrhla sa k nemu.
„Hej.“
„To je... to je... Kto! Kto to je! Prosím! Kto to je!“ v jej hlase
zaznievalo toľko nádeje! Možno viac nebude žabou...
„Ja.“
Žena stíchla a pozerala na neho v nemom úžase. Tak ona sedí celú noc
v jednej izbe s polovičným princom a ani o tom nevie? Hanba! Taká šanca
a ona ju skoro premrhala!
„A... po... pobozkali by ste ma... prosím?“
Snape sa zatváril znechutene. So zdvihnutým obočím si ju premeral. On by
mal pobozkať žabu nejakého Nevilla Longbottoma? Odporné!
„Prosím,“ šepla žena rozochvene.
Zhlboka sa nadýchol a konečne prikývol. Počkal, kým k nemu príde. Pomaly.
Akoby sa bála, či to bude vôbec fungovať. Čo ak nie? Čo ak tento jediný
záblesk (to tie mastné vlasy) nádeje nebude fungovať? Pobozká ju polovičný
princ, bude z nej len polovičná žaba? Obrovské žabie nohy, zelené brucho,
nežná ženská hruď a ľudská hlava. Striasla sa pri tej predstave. No možno
sa to podarí...
Prekonala posledné centimetre a sadla si oproti nemu na stôl. Bola
nervózna. Nesmierne nervózna. Čo ak to predsa len vyjde. Čo ak...
Čiernovlasý muž s orlím nosom sa postavil a naklonil sa k žene sediacej
pred sebou. Váhal.
„Musíte to urobiť vy,“ šepla. Tak veľmi túžila, aby to fungovalo. Nechcela
byť opäť ropuchou. Nechcela...
Opäť prikývol. Pomaly, nesmelo ju pobozkal. Nebol to žiaden bozk plný
emócií alebo vášne. Bol to proste bozk. Súhra dvoch cudzích úst, ktoré sa
stávajú blízkymi.
Začalo svitať.
Snape sa od nej odtiahol a napäto pozoroval, čo sa bude diať. Žena takmer
nedýchala. Možno sa to podarí. Možno...
No v tom ucítila, ako sa jej telo zvrašťuje. Ako sa koža mení, hrubne,
chladne. Cítila, že sa jej do očí tlačia slzy. Bola nesmierne sklamaná!
Tak dúfala, tak verila, tak veľmi po tom túžila!
„Nevyšlo to,“ povedala zlomene a prepukla do plaču. „Prosím, odneste ma
potom k Nevillovi Longbottomovi, je v Chrabromile,“ povedala ešte cez
slzy. „Kvák,“ ozval sa smutný žabí hlas zo stola, na ktorom ležal Snapov
starý habit. „Kvák,“ bolestné kvák.¨
„Odnesiem vás k pánovi Longbottomovi, ale až po raňajkách. Teraz mám
prácu. Mrzí ma, že to nevyšlo.“
„Kvak,“ súhlasila žaba sklamane, akoby chcela povedať, že ju to istotne
mrzí viac. Venovala mužovi pred sebou ešte jeden bolestný pohľad
a odskočila preč. O chvíľu videl, že sa usadila na kresle v rohu, kde
sedela skoro celú noc.
‚Ja som pobozkal žabu Nevilla Longbottoma! Ak sa
toto niekto dozvie...‘ zatriasol hlavou, aby
odohnal neodbytné myšlienky. Nie, nikto sa nedozvie, že profesor elixírov,
Severus Snape, bozkával ropuchu. Nikto. ‚A na toho Longbottoma si
posvietim. Zrejme má v hlave miesto mozgu piliny, keď po bohvie koľkých
rokoch nespoznal, že jeho žaba je samica a nie nejaký Trevor. S tým tupcom
ma určite čaká ešte veľa vybuchnutých kotlíkov...‘ pomyslel si
netušiac, akú má pravdu.
Neville Longbottom a Severus Snape sa už onedlho stanú známou dvojicou,
o ktorej by sa dal napísať celý román. Nikoho by však ani len nenapadlo,
že za to všetko môže jedna žaba...
KONEC
|