KNIHOVNA
 

ZPĚT do Knihovny nebo na Novinky

Nepoužívejte tuto povídku na jiných stránkách bez svolení jejího autora. V případě dotazu mě prosím kontaktujte. Děkuji!
Při neoprávněném použití se dopouštíte krádeže autorského díla, což je proti dobrým mravům a zároveň protizákonné!

 

  
Šanca
Autor: Miriam

Z „Fénixovho rádu“ vieme, že Harry robil záverečné skúšky. Ale bohužial nám pani Rowlingová zabudla napísať, či Snape prijal Harryho na elixíry do šiesteho ročníka alebo nie. Od profesorky McGonagallovej vieme, že je to povinný predmet, ak sa chce študent ďalej zaoberať aurorstvom. Tiež dodala, že profesor Snape berie iba tých najlepších. Má teda Harry šancu v budúcnosti študovať za aurora, ak ho Snape v šiestaku nevezme na elixíry? Pokúsila som sa to za Rowlingovú vyriešiť malou rekonštrukciou Harryho prázdnin medzi piatym a šiestym ročníkom. Prajem príjemnú zábavu.  

************

Harry natieral obločný rám svojej izby a pozoroval Dursleyovcov, ako obdivujú nové auto. Točili sa okolo neho, leštili ho a fotili sa s ním. Bol to posledný model Mercedesu. Kúpili ho pred týždňom, aby mohli ísť na dovolenku do Nice. Harry bude samozrejme doma. Postará sa o neho pani Figová. Bol celkom rád, keď mu to povedali na londýnskom nástupišti. Aspoň bude mať dva týždne od nich pokoj. A teraz, keď vedel, čo je pani Figová zač, bude to o mnoho lepšie. Môže sa s ňou rozprávať o svojom svete.
„Natri ten oblok poriadne, nech to nejako vyzerá a nekazí to celkový vzhľad domu!“ zahučal na neho strýko Vernon.
„Áno, strýko,“ odvetil Harry, a myšlienkami bol ešte stále na Rokforte. Bol doma iba druhý deň a srdce mu už išlo puknúť žialom a zúfalstvom. Ani Ron a Hermiona mu neodpísali na list, ktorý im poslal včera večer. Isto sú zase niekde spolu. 

V diaľke sa mihlo čosi biele a rýchlo sa blížilo ku ich domu.
„Konečne! Sova od Rona alebo Hermiony,“ šepol si Harry pre seba.
„Oci, oci, zase ku nám letí sova,“ zakričal Dudley a ukázal na plamienku, ktorá pristála na parapetnej doske pri Harrym.
Oci, oci, ako keby mal päť rokov. Rozmaznanec jeden, pomyslel si Harry.
„Harry, povedal som, že máš s tým skončiť, lebo...“
„Lebo príde Divooký Moody?“ dokončil uštipačne Harry strýkovu vetu.
Strýko Vernon očervenel ako paprika, zaťal päste a otočil sa na svoje nové auto. Dudley vrhol na Harryho surový pohľad – Teraz sa už do neho nemôžem len tak navážať, pomyslel si. To,  čo má stále pri sebe v nohaviciach použiť nemôže, ale už má priateľov aj dospelých – ťažko sa mu dralo na jazyk to slovo – dospelých čarodejníkov. Takže si musí na neho dávať dobrý pozor.
A okrem toho, Dudley nikdy nezabudne na útok dementorov minulé leto. Spamätával sa z toho celý mesiac. A na  tú svoju prestížnu školu nastúpil až v októbri. Keď si len Harry pomyslel, čo za uplynulý rok  zažil. Alebo za tých päť rokov, čo bol na Rokforte. Dudley môže banovať, že s ním nechodí do čarodejníckej školy. No, ako ho pozná, hodiny lietania alebo hodiny elixírov so Snapom by určite neprežil.

Harry odviazal sove dopis z nohy. Nebol od Rona ani od Hermiony. Bol z Rokfortu. Harry ho otvoril a prekvapene čítal:

 

Vážený pán Harry James Potter,

dostavte sa dnes o 14,00 hodine do riaditeľne Rokfortskej strednej  školy
         čarodejníckej na prejednanie veľmi dôležitej záležitosti. 

profesor Albus Dumbledore
         riaditeľ školy

 P.S. Príde pre Vás strážna hliadka

 

Harry neveril vlastným očiam. Znova si prečítal list. Aká dôležitá záležitosť? Veď sa z Rokfortu vrátil iba predvčerom. Pozrel na hodiny. Bolo 13,30. Zbehol dole schodmi a oprel sa o vereje dverí.
„Čo zízaš?“ zasypel Dudley, „čo ti to prišlo? List od frajerky?“
Harry si ho nevšímal a otočil sa k strýkovi: „Strýko Vernon, musím odísť do Rokfortu. Poslali mi list.“
„Kde? A čo oblok? Na tom mieste nemáš cez prázdniny čo hľadať. Máš čušať tu. Nepotrebujem, aby mi po dome vrieskali nejaké ďalšie listy od toho starého blázna,“ zavrčal strýko Vernon.
„Ja viem, ale...,“ Harry nedokončil a jeho pohľad padol na chodník za strýka Vernona. Vernon videl prekvapenie v Harryho očiach a pomaly sa otočil. Po chodníku ku ich  domu kráčal Divooký Moody a za ním Lupin s Tonkovou.
„Pripravený?“ spýtal sa Moody Harryho a na Dursleyovcov sa ani len nepozrel.
„Čo si to, do pekla, dovoľujete?“ postavil sa mu do cesty strýko Vernon.
„Vernon, nechaj to tak,“ chytila ho za plece teta Petúnia a odtiahla ho Moodymu z cesty.
„Dobrý deň,“ pozdravili Lupin a Tonková.
Harry na nich vyjavene zazeral.
„Pripravený?“ zopakoval Moody.
„Nie. Sova prišla len pred chvíľou. O čo ide? Čo si mám so sebou vziať?“
„Prútik a školskú uniformu. Ide o oficiálne stretnutie s riaditeľom,“ povedal Moody.
Harry vyletel do izby, zložil si do ruksaka školskú uniformu a opäť stál vo vchodových dverách.
„Výborne, ideme,“ povedal Moody a mrkol svojim magickým okom na Dudleyho, ktorý sa automaticky schoval za auto. To je ale bojko.
„O hodinku je späť,“ povedal Lupin tete Petúnii a odišiel za nimi s rukou pod plášťom.
Prešli cez ulicu a okľukou zamierili ku domu pani Figovej. Vošli dnu.
„Prezleč sa do uniformy,“ povedal  mu Moody a hodil sa na gauč v obývačke.
Isto mal niekde nočnú, pomyslel si Harry.

Keď sa Harry vrátil z vedľajšej izby prezlečený do habitu, Moody stál v obývačke a rozprával sa s pani Figovou. Lupin si prezeral knihy na poličke a napchával sa koláčom a Tonková sa zabávala tým, že si pred zrkadlom menila účesy.
„Teraz sa premiestnime na Rokfort, je najvyšší čas,“ otočil sa ku nim Moody.
Harry pozrel na hodinky. 13,50. Moody vytiahol spod plášťa starú zodratú topánku. Všetci sa jej chytili a on zacítil známy pocit, akoby ho niečo neviditeľné objalo okolo pása. Svet sa s ním zatočil a on sa zrazu ocitol  pred Rokfortským hradom.
„Poďme rýchlo, nepatrí sa prísť neskoro,“ poháňal ich Moody hore schodmi.
„O čo ide, pane,“ spýtal sa Harry Lupina.
„O niečo, pre teba veľmi dôležité, preto sa správaj slušne,“ odpovedal mu Lupin.   

***********

„Malinový drops,“ povedal pri točitých schodoch Lupin. Harry vyšiel hore. Pred riaditeľovými dverami sa upravil, zaklopal, chvíľu počkal a potom vošiel dnu. V krbe horel oheň. Pri ňom stál profesor Dumbledore a v kresle sedela profesorka McGonagallová.
„Vítam ťa, Harry,“ s úsmevom mu podal ruku riaditeľ. „Posaď sa.“
„Dobrý deň,“ pozdravil Harry a kývol hlavou k profesorke McGonagallovej. Dumbledore mu ukázal na kreslo oproti profesorke a sám si sadol do tretieho voľného kresla.
„Harry, pani profesorka McGonagallová mi rozprávala, že na pohovoroch o budúcom  povolaní si si vybral povolanie aurora. Je tak?“
Harry prikývol. „Je to veľmi ťažká práca. Dôležitá, ale veľmi ťažká. Náročná na čas i na vedomosti. Vyžaduje si veľmi dlhé a usilovné štúdium. Medzi povinné predmety v šiestom ročníku patrí obrana proti čiernej mágii, transfigurácia, čarovanie a elixíry. A to ťa vlastne dnes priviedlo sem. Elixíry. Profesor Snape berie v šiestom ročníku do svojho krúžku iba žiakov, ktorí majú na záverečných skúškach z elixírov výbornú. Takéto známky musia mať aj počas piateho ročníka. To sa však u teba nepotvrdilo. Odmietol ťa do výberového ročníka na elixíry prijať.“
Harry sa ironicky usmial a v očiach mu zasvietila nenávisť. Slizolinský hnusák, pomyslel si.
Dumbledore na neho prísne pozrel ponad svoje polmesiačikovité okuliare a varovne zodvihol štíhly ukazovák. „Avšak,“ pokračoval, „rozhodol sa, že ak preukážeš určitú dávku sebadisciplíny a talentu, zmení v septembri svoje rozhodnutie.“
Harry nechápavo pozrel na profesorku McGonagallovú. „O čo ide?“
„Rozhodol sa, že ti dá šancu, ak sa všetko cez prázdniny doučíš. Pred začiatkom školského roka ťa preskúša a ak splníš jeho kritéria, vezme ťa na elixíry,“ odpovedala mu na otázku riaditeľka Chrabromilu.
„Mám sa celé prázdniny učiť elixíry?“ neveriacky sa spýtal Harry.
„Nemusíš sa učiť,“ pozrel na neho znova prísne riaditeľ. „Ak ti však záleží na tvojom budúcom povolaní, tak by si sa mal do toho pustiť. Teraz choď za profesorom Snapom do jeho pracovne. Vysvetlí ti, čo od teba očakáva. Dovidenia a veľa šťastia,“ rozlúčil sa s ním profesor Dumbledore.
„Držím vám palce, Potter,“ pripojila sa profesorka McGonagallová.
„Dovidenia,“ povedal Harry a ako vo sne vyšiel von z riaditeľne a zviezol sa čarovným schodiskom späť na chodbu. 

„Tak čo?“ vrhol sa na neho Lupin, len čo sa objavili na chodbe.
Harry sa prebral z omráčenia a rozhodil rukami: „Ten ..., chce, aby som sa učil celé prázdniny elixíry. Inak ma v septembri nezoberie k sebe do krúžku. To je ten najhorší trest, aký mi kedy dal. Ja ho neznášam, nenávidím ho, on zabil...“
„Tak už dosť,“ skrýkol na neho Lupin, chytil ho za plecia a tresol s ním o stenu. Harrymu prekvapene zaklipkali oči.
„Prestaň, áno. Prestaň už s tým. Nikto, rozumieš nikto, nemôže za Síriusovú smrť. Severus sa snažil ako mohol, zachránil ti život. Keby nebolo jeho si mŕtvy. Ty, Neville aj ostatní. Za celých šestnásť rokov svojej praxe nedal nikomu možnosť na zopakovanie skúšky. Rozumieš? Nikomu. Ani študentovi zo Slizolinu, nie. V tomto prípade je zásadový. Ty si prvý, a aj posledný, komu to dovolil. A nikto, ani len Dumledore nevie prečo. McGonagallová za ním šla, keď videla, že na záverečných skúškach nemáš výbornú. Dobre vedela, že keď ti ju nedá, tak ťa do krúžku nevezme. Odmietol ti dať lepšiu známku. Povedala mu o tvojom sne stať sa aurorom. Včera prišiel Severus za riaditeľom s týmto návrhom. Tak si to váž. Všetci sú z toho mimo, dokonca aj Moody.  Keď teraz pôjdeš k nemu, tak svoju nenávisť nechaj pred dverami. Chovaj sa už ako chlap. Uvedom si, že ide o tvoju budúcnosť.“ Lupin si sťažka vydýchol, pustil Harryho a ukázal na cestu do žalárov. 

Harry kráčal celý zmätený dolu schodmi. Čo sa to so všetkými deje? To sa mu určite iba sníva. Teraz sa prebudí a bude vo svojej posteli. Ach bože, nech už začuje vrieskať strýka Vernona alebo Dudleyho a konečne sa prebudí. Namiesto toho sa ocitol pred pracovňou profesora Snapa. Od toho incidentu s mysľomisou tu nebol. Vtedy bol Snape skutočne zúrivý. Dva krát sa zhlboka nadýchol.
Svoju nenávisť nechaj pred dverami, hučal mu v hlave Lupinov zachrípnutý hlas. Múdry, keby sa to dalo len tak jednoducho urobiť. Zaklopal.

„Ďalej,“ počul ľadový hlas, ktorý by rozoznal aj medzi miliónom iných hlasov.
Odhodlane otvoril dvere a vošiel dnu. „Dobrý deň, ....pane,“ pozdravil. Nezmenilo sa tu takmer nič, vzorný poriadok, iba police s potvorami boli plnšie. Snape stál obrátený chrbtom ku dverám a niečo hľadal v skrini. Otočil sa.
„Potter, poďte ďalej,“ zatváril sa kyslo a ukázal na kreslo pri krbe. Harry si sadol a Snape si sadol oproti nemu. Na stolíku medzi nimi boli akési zrolované pergameny.
„Viete, prečo ste tu?“ spýtal sa potichu Snape.
„Áno, pane,“ snažil sa byť Harry slušný.
„Pani profesorka McGonagallová mi oznámila, že za svoje budúce povolanie ste si vybrali povolanie aurora. Chvályhodné. Skutočne. Ale, má to jeden háčik, že?“ usmial sa Snape na Harryho tým jeho „milým úsmevom“.
„Takže, aj keď ste z elixírov, takpovediac tupý, rozhodol som sa, že to s vami ešte raz skúsim, aby ste nemuseli po Rokforte rozprávať, že to iba kvôli mne sa vám nesplní váš životný sen.“ Harry zaťal zuby, ale sa ovládol. Tá Snapova drezúra ovládania mu priniesla prvé ovocie.
„Dám vám možnosť napraviť to, čo ste za celých predchádzajúcich päť rokov pokazili,“ pokračoval po krátkej pauze profesor elixírov. „Zostavil som zoznam tém, ktoré si želám, aby ste vedeli. Máte na to dva mesiace, Potter. V niektorý deň posledného prázdninového týždňa vám pošlem pozvánku na záverečnú skúšku. A aby ste ma náhodou neobviňovali, z toho, že som bol ku vám nespravodlivý, alebo prehnane prísny, skúšky sa zúčastní aj pán riaditeľ a pani profesorka McGonagallová.“

Harry preglgol a Snape hovoril ďalej. „Pripravil som vám otázky, z ktorých vás budem skúšať. Zoznam elixírov, ktoré mi donesiete hotové ku skúške, a upozorňujem vás, aby ste si ich čo najskôr prečítali, lebo niektoré z nich potrebujú dozrieť, aby boli použiteľné, takže sa nedajú pripraviť posledný týždeň. Keďže predpokladám, že doma nemáte žiadne prísady do elixírov,“ Snape na Harryho skúmavo pozrel a Harry záporne pokrútil hlavou, „pripravil som vám zoznam, čo si máte kúpiť. A nakoniec tu je zoznam učebníc, v ktorých si učivo na skúšku vyhľadáte.“ Snape ukázal rukou na stolík medzi nimi, na ktorom bolo položených niekoľko pergamenov.
Harry pozrel na stôl: „Pane, myslel som si, že skúška bude pozostávať iba z učiva, ktoré sme prebrali v škole, nemôžete predsa.....“
„Prosím? O tom, čo môžem alebo nemôžem, rozhodujem v tejto chvíli ja. Dávam vám šancu Potter dokázať mi, že sú moje závery o vás mylné. Berte alebo nie. Je to na vás, ale hovorím vám, riadne sa pripravte, zo všetkého čo je v týchto pergamenoch, lebo stačí, ak nebudete vedieť správne a úplne odpovedať na jednu jedinú moju otázku a letíte. A teraz už choďte, nemám na vás celý deň.“
Harry sedel v kresle ako prikovaný, ale keď Snape nervózne ukázal rukou na dvere, tak sa spamätal. Vzal pergameny do náručia a vstal z kresla.
„Ďakujem, pane,“ sám bol prekvapený, že mu také niečo vykĺzlo z úst.
Snape mimovoľne nadvihol obočie, kývol mu hlavou, otočil sa ku skrini a začal niečo hľadať.
Harry vyšiel von  z pracovne a oprel sa o Snapove dvere. Zhlboka sa nadýchol a utekal hore do knižnice.  

Sadol si za stôl a rozostrel pred seba pergamen s učebnicami. Bolo na ňom takých dvadsať kníh.
„No nazdar!“ Harry sa otočil. Za jeho chrbtom stál Lupin a Tonková.
„Takže ti predsa len dal zoznam učebníc,“ zasmiala sa Tonková. „Nezdá sa, tvrďas.“ Harry na ňu pozrel.
„To si nevšímaj,“ povedal Lupin a pozrel do ďalších troch pergamenov.
„Napísal mu aj zoznam prísad do elixírov, elixíry za úlohu a otázky na skúšku. No teda, bohato, máš sa čo učiť. Poďme, čím skôr začneš, tým sa to rýchlejšie naučíš.“ Rýchlo mu obaja pomohli vyhľadať učebnice. Keď s tým boli hotoví, začaroval ich Lupin zľahčovacím a zmenšovacím kúzlom, aby sa Harrymu zmestili do ruksaku a zišli dole na nádvorie. Tu ich už netrpezlivo čakal Moody so starou otrhanou topánkou. Spýtavo pozrel na Lupina, akoby tomu ešte stále nechcel veriť. „OK,“ usmial sa čarodejník.

Všetci štyria sa chytili topánky a ocitli sa v Šikmej uličke. Hliadka mu pomohla nakúpiť prísady podľa Snapovho zoznamu. Bolo tam skutočne všeličo, niektoré veci museli ísť kúpiť dokonca do Zašitej uličky. Keď mali všetko na zozname zaškrtnuté, presunuli sa pomocou starej topánky sa do obývačky pani Figovej. Harry sa prezliekol zase do otrhaných džínsov a v sprievode Moodyho, Tonkovej a Lupina sa vydal k Dursleyovcom.
„Som zvedavý, ako sa budem pri všetkých domácich prácach venovať učeniu,“ povedal si  Harry potichu skôr pre seba, ako pre čarodejníkov.
„O to sa postarám, osobne ja,“ povedal Moody a pokračoval: „Tú skúšku musíš urobiť. Musíš Snapovi dokázať, že niečo v tebe je. Harry my ti veríme, nesklam nás.“
Zazvonili pri vchodových dverách. Otvoril strýko Vernon. Keď ich znova zbadal, očervenel od hnevu aj od strachu ako feferónka.
„Pán Dursley,“ začal Moody milo a jeho magické oko sa dvakrát pretočilo, ako nejaký varovný maják. „Harry bude mať celé prázdniny neodkladné školské povinnosti, preto by som bol rád, keby ste to brali do úvahy a zbytočne ho nezaťažovali žiadnymi domácimi alebo inými prácami. Aby som vám povedal pravdu, jeho školské povinnosti sú také neodkladné, že sa bude učiť od rána do večera. Viete, čo to pre vás znamená?“ spýtal sa nevinne Moody.
Strýko Vernon zahrešil. Harry sa strhol. Ešte nikdy nepočul strýka Vernona zahrešiť. Nadával mu, bil ho, trápil ho hladom, ale nerozprával žiadne neslušné slová. Na to bol, ako sám vravel, veľmi dobre vychovaný. Bolo by to pod jeho úroveň.
No to chcem vidieť, ako ma nechajú dva mesiace na pokoji,  pomyslel si Harry.
„Keby niečo, Harry, pošli Hedvigu,“ pozrel Moody varovne na strýka Vernona.
Lupin ešte niečo zamrmlal a Harryho ruksak sa zrazu niekoľkonásobne zväčšil
Čarodejníci sa s Harrym rozlúčili a on sa za šomrania strýka Vernona  pobral do svojej izby. 

************

Harry si sadol za stôl a napísal Ronovi a Hermione list o návšteve v škole. Obratom dostal odpovede. Boli rovnako prekvapení ako on, ale zaželali mu veľa šťastia a v prípade potreby mu sľúbili pomoc. Harry si vyložil knihy z ruksaku na poličku. Uniformu zavesil do skrine a ľahol si s pergamenom otázok na posteľ. Ako čítal otázky, jeho nálada sa menila na zúfalstvo. Ten hnusák mu napísal na pergamen učivo zo všetkých piatich ročníkov a veľa vecí naviac. Spomenul si na jeho slová o elixíroch a otvoril druhý pergamen. Mal pravdu. Bolo tam dvanásť elixírov, z toho deväť nebola žiadna brnkačka a o dvoch ešte ani len nepočul.  Harry hneď vedel, že táto skúška nebude prechádzka ružovou záhradou. Ale musí ju urobiť. Musí Snapovi dokázať, že nie je z elixírov taký tupý, ako si o ňom myslí. Ale najhoršie zo všetkého bolo, že musí uspäť hlavne preto, aby ostatných, čo mu verili, nesklamal. Lupina, Moodyho, Tonkovú, Weasleyovcov a hlavne Dumbledora a McGonagallovú, lebo veľmi dobre vedel, že bez nich by nikdy v živote žiadnu opravnú skúšku z elixírov nemal.

Zahľadel sa na prvú otázku: „Charakterizujte pojem elixíry....“ Otvoril Základy elixírov a začal sa drviť.

*************

Na každý deň si pripravil zoznam otázok, ktoré sa má naučiť a na každý deň si dal jeden elixír. Otázky, ktorým nerozumel, napísal na lístok a poslal po Hedvige Hermione. Hermiona mu obratom napísala, v ktorej knihe a na ktorej strane sa učivo nachádza, alebo mu dokonca poslala niektoré otázky perfektne vypracované. To mu ušetrilo veľmi veľa času. Teória nebola až taká hrozná, učilo sa mu pomerne dobre, veľa vecí už vedel, iba si ich opakoval. Horšie to bolo s praktickou prípravou elixírov. Aby vedel, či má elixír správne pripravený, musel ho vyskúšať a na to potreboval protielixír. Až teraz pochopil dlhý Snapov zoznam prísad do elixírov. Hnusák myslel na všetko. Namiesto dvanásť elixírov musel vlastne pripraviť dvadsaťštyri. Najväčšie problémy mal s elixírom Ránhojičom. Jeho príprava trvala iba štyri dni, ale nie a nie sa mu podariť. Už sa ho snažil urobiť od začiatku prázdnin a nič. Jeho zoskupenie nezodpovedalo charakteristike uvedenej v knihe a ani pokrájané dažďovky sa mu nepodarili znova spolu “zlepiť”. Roztok mal byť riedky, vodnatý a mal z neho vystupovať fialový dym. Harry už vedel väčšinu otázok a osem elixírov bolo bezpečne uložených v drevennej skrinke a čakali na Snapove prenikavé oči. Ďalšie sa pripravovali alebo dozrievali. Avšak “Ránhojič” nie a nie urobiť. Rozhodol sa, že požiada o pomoc Hermionu.  Nemôže predsa čakať do poslednej chvíle. Určite robí niečo naopak.

Sadol za stôl, vzal papier a podrobne opísal Hermione, ako postupuje pri príprave elixíru. Potom vybral Hedvigu z klietky a priviazal jej lístok na nohu. Odpoveď prišla o štyri dni.

Harry,

Ty si ale poriadne nemehlo. Nevieš čítať alebo čo. Na tretí deň máš do elixíru pridať sekanú krabiu nohu a nie drvenú.
         Dúfam, že sa riadne učíš. Ak budeš niečo chcieť, kľudne sa ozvi. My sa máme s Ronom zatiaľ fanj. Tiež sa učíme.

Hermiona

 

Učia sa, ale čo, usmial sa pri poslednej vete Harry.
Zroloval pergamen a tresol si rukou po čele. Tá Hermiona má pravdu. Skutočne krabiu nohu drvil. Otvoril knihu a zvýrazňovačom podčiarkol pridáme sekanú krabiu nohu. Možno aj nejaký iný študent bude mať taký istý problém ako on. Tak ho pred ním dopredu vystríhal.

Na štvrtý deň z kotlíka stúpal krásny fialový dym. Musím ho vyskúšať. Otvoril skrinku s dažďovkami a jednu z nich prerezal. Vzápätí na ňu kvapol elixír. Dažďovka sa prestala zvíjať a bola zase celá. Niečo si uvedomil. Vstal a podišiel ku skrini. Otvoril školský kufor a vybral ostrú nabrúsenú dýku, ktorú mu na Vianoce daroval Hagrid. S nožom v ruke si sadol za stôl. Chvejúcou rukou priložil čepeľ noža na svoje zápästie a zarezal. Jeho rukou prenikla ostrá bolesť a oči sa mu zaliali slzami.

„Bože, dúfam, že to bude fungovať aj na ľudí. Inak budem týždeň chodiť s rozďavenou rukou.“ Naberačkou nabral elixír a nalial ho na pripravenú gázu. Priložil na rozďavenú ruku. Miestnosť zaplnil smrad a jeho zúfalý výkrik. Bolesť bola strašná. Stokrát horšia, ako keď sa porezal. Keď sa upokojil, pomaly zodvihol gázu.

„Skvelé,“ ruka bola celá. Ani náznak po nejakom reze. Zotrel si z čela pot a s rozžiareným úsmevom nalial do decovej fľašky elixír. Ledva, ledva naplnil fľašku. No čo vlastne mohol čakať po štyroch dňoch varenia? Do poznámok si červeným perom napísal: Vždy variť z dvojnásobného množstva, inak zostane iba deci. Zazdalo sa mu, že niečo buchlo. Poobzeral sa okolo seba, ale nevšimol si nič podozrivé.  Upratal si stôl, prísady položil do kufra a odložil kotlík. V noci si ho umyje v kúpelke. Spokojne si ľahol na posteľ a začal čítať deväťdesiatu ôsmu otázku. Do konca prázdnin sú už iba dva týždne, ešte si musí všetko zopakovať, aby ho Snape pri niečom nenachytal. Bol spokojný sám so sebou, aj s Ronom a Hermionou. Bez ich pomoci by to nikdy nezvládol. Ešte by bol len niekde v strede  Snapovho pergamenu a teraz je už na konci. Ak sa za tieto dva týždne nič neprihodí, má šancu skúšku ako tak urobiť. Hovoril si ako tak, lebo pri Snapovi človek nikdy nevie.

*************

Blížili sa posledné dni prázdnin a sova od Snapa stále neprichádzala. Harry bol zo dňa na deň nervóznejší. Každé ráno vstával s tým, že dnes už určite príde sova s pozvánkou na skúšku. Bolo to deprimujúce. Upokojovali ho iba správy od Rona a Hermiony.

Už asi po desiaty krát si opakoval účinky asfodelu, keď sa domom ozval príšerný rev. Odhodil knihu a zletel dole schodmi. Z kuchyne sa ozýval plač.  Nakukol dnu a zostal stáť vo dverách, ako skamenený. Nad dresom bol sklonený Dudley, ruka celá krvavá a na drese boli položené jeho dva prsty – malíček a prstenník. Teta Petúnia bola bledá a nevládala sa pohnúť, iba meravo pozerala na Dudleyho ruku. Strýko Vernon chodil hore – dole po kuchyni a vrieskal: „Sanitku, treba zavolať sanitku.“ Vtom Dudley pozrel na Harryho
„Oci, to on...“
„Čo,“ skočil Vernon k Harrymu a chytil ho pod krk, „čo si urobil môjmu synovi? Ty hnusný bastard.“
Harry sa trepal pod silným zovretím. „Ja nič, nič som mu neurobil. Nebol som tu. Bol som v izbe.“
„Ne, ne,“ koktal Dudley a ukazoval na Harryho, „nech mi pomôže.“
Vernon nechápavo pozrel na syna: „On?“ Dudley kývol hlavou áno. Od bolesti už ledva hovoril a krv z rany mu tiekla po kredenci.
„Má nejakú vodičku, videl som ho. Roz..., roz..., rozrezal si ruku, potom si si si na to niečo priložil a mal ju zase ce..., ce..., celú. Videl som to!“
„Dudley, prestaň blúzniť. Nič také neexistuje. Petúnia, rob niečo,“ kričal Vernon.
„Videl som to. Oci, nech mi pomôže.“ A Dudley sa zrútil na kolená.
Vernonovi zasvietili oči. „Máš niečo také, o čom rozpráva Dudley? Odpovedz!!!“
„Nie,“ krútil hlavou Harry.
„Klame, oci, on klame. Videl....som...ho,“ zúfalo sa pokúšal hovoriť Dudley.
Vernon pritlačil zovretie. „Neviem, či to bude fungovať, na takú veľkú ranu,“ povedal Harry.
„Dones to sem! Hneď!“
Harry zrazu pred sebou uvidel tvár profesora Snapa. „Nie, nie,“ záporne krútil hlavou. „Nemôžem to priniesť, je to pre Snapa, bez toho mi nedá skúšku. Bez toho mi ju nedá, aj keby som sa rozkrájal. Bude zúriť, že som sa nepripravil, ako chcel. Vyrazí ma. Zavolajte pre Dudleyho sanitku.“
Strýko Vernon bol už celý brantový od zúfalstva a zúrivosti. „Prines    to    sem! Kašlem na tvoju skúšku. Urobíš ju neskôr.“
„Prines to Harry, prosím,“ povedal Dudley a kľačal od bolesti na kolenách.  Harry a strýko Vernon na neho prekvapene pozreli. Dudley prosí Harryho – n e m o ž n é. A predsa. Harry pozrel na tetu Petúniu. Pozerala na neho s očami plnými zúfalstva.
„Dobre,“ povedal Harry a pomaly dal dole Vernonovu ruku zo svojho hrdla. Vybehol hore schodmi a otvoril skrinku s elixírmi, ktoré mal  pripravené na skúšku. S chvejúcimi sa rukami vybral fľaštičku a pritisol si ju na srdce.
„To je môj koniec, toto mi nikdy neuveria. Ale nemôžem Dudleyho v tom nechať,“ a zbehol dole schodmi do kuchyne. 

Keď prišiel Harry do kuchyne, Dudley už bol v bezvedomí. Strýko sa nad ním skláňal a pokúšal sa ho posadiť na stoličku. Všade bola samá krv. „Poriadne ho chyťte,“ povedal tete. „strašne to bolí.“ Harry chytil gázu nalial na ňu elixír a potrel ňou odrezané prsty. Vtom mu Vernon chytil ruku: „Nie, idem okamžite zavolať sanitku, nepotrebujeme žiadne šarlatánstvo.“
„Nechaj ho, Vernon,“ povedal pevne teta Petúnia, „nechaj ho. Urob to, Harry.“
Harry priložil gázu na ranu na ruke a pripojil prsty. Vylial zbytok elixíru na mokrú gázu a obviazal ruku. Kuchyňu zalial príšerný smrad a Dudley začal vrieskať ako zmyslov zbavený. V očiach Dursleyovcov sa zračilo zdesenie. Zrazu Dudley prestal revať a pomaly si odtiahol  gázu. Ruka bola celá. Teta Petúnia sa s plačom zosunula na stoličku a strýko Vernon neveriacky civel na syna, ktorý celý bez seba tancoval po kuchyni s rukou zodvihnutou nad hlavu. Vernon otvoril bar a lokol si priamo z fľaše nejakého alkoholu. Harry si celý zúfalý sadol za stôl. V ruke neveriacky držal prázdnu fľaštičku a opakoval: „To je môj koniec. Všetko bolo zbytočné. Toto mi nikto neuverí.“
„Urobíš si nový,“ plesol ho veselo Dudley po chrbte, už zdravou rukou.
„Nový?“ neveriacky na neho pozrel Harry, „blázniš? Trvá to štyri dni, dokedy bude hotový a pozvánka na skúšku je tu každú chvíľu. Nový už neurobím a bez neho neurobím skúšku, na ktorú som drel dva mesiace.“
„Na jednom elixíry predsa nezáleží,“ pridala sa teta Petúnia, „ keď budeš vedieť ostatné veci.“
„Nezáleží? Vy nepoznáte Snapa. Musím to urobiť na sto percent. Inak som skončil. Nevezme ma k sebe na elixíry. Všetko je v kely.“
Strýko Vernon vzal fľaštičku do ruky. „Ešte ti tu niekoľko kvapiek zostalo. Musí ti uveriť, že si to mal plné.“
Harry sa trpko usmial. „Ak mi odreže prst a povie mi, aby som si to vyliečil, tak mi to stačiť nebude.“
Teta so strýkom na seba zhrozene pozreli.
Vtom cez kuchynské okno preletel veľký výr a pristál priamo pred Harrym na stole. Otrčil nohu a Harry mu dal dole obálku s Rokfordskou pečaťou. Výr sa vzniesol, zakrúžil nad stolom a vyletel von. Harry trasúcimi sa rukami otvoril obálku:
 
 

Vážený pán Harry James Potter,

zajtra o 10,00 hodine Vás pozývam na záverečnú skúšku z elixírov.

profesor Severus Snape
         riaditeľ Slizolinu

P.S Príde pre Vás strážna hliadka.

 

„No, už je to tu. Zajtra idem na popravu,“ povedal smutným hlasom Harry a hodil list na stôl.
Teta Petúnia vzala list do ruky a povedala: „Mohli by sme tomu profesorovi Snapovi napísať, čo sa stalo, že si ten odvar mal, ale si ho použil na Dudleyho ruku. Takú ospravedlnenku.“
Harry na ňu neveriacky pozrel: „Nebude brať do úvahy žiadne ospravedlnenky od muklov. Je to čarodejník zo Slizolinu, neznáša muklov. A neznáša ani mňa. Idem sa ešte učiť.“ Vzal tete z rúk list aj prázdnu fľaštičku zo stola a pobral sa do svojej izby. Učil sa do štvrtej ráno. Potom si dal budík na deviatu a hneď tvrdo zaspal.  

Harry bol v Snapovej pracovni a pripravoval nejaký elixír. Snape sa na neho uprene pozeral a usmieval sa tým jeho arogantným  úsmevom. Ruky sa mu triasli a všetko mu z nich padalo. Snape mu dával otázku za otázkou a on nevedel odpovedať ani na jednu.
„Tak vidíte, vážená porota, tento chlapec je absolútne neschopný. Všetka moja snaha niečo z neho vykresať je márna. Je to absolútny tupec. Pán Fudge, môže si ministerstvo dovoliť takého aurora?“
Harry pozrel za katedru. Sedel tam Kornelius Fudge, Dolores Umbridgeová a Lucius Malfoy. „Nie, nie, nie,“ odpovedali postupne porodcovia.
„Aj ja sa pripájam k vášmu verdiktu,“ povedal Snape. „Týmto je vaša skúška skončená, pán Potter. Neprospeli ste.“ Snape stlačil gombík a jeho pracovňou sa ozval hrozný zvuk.  

Harrymu sa z toho chvela celá hlava. Otvoril oči. Budík zvonil ako divý a Hedviga plieskala zobákom do klietky. Zastavil budík. O desať minúť deväť. Ešte aj ten budík, akoby bol vedel, čo sa mu snívalo a nemohol to už ďalej zniesť, tak zazvonil o desať minút skôr. Zostal ležať v posteli a znovu si predstavil sen. Ach, snívalo sa mu o troch ľuďoch, ktorých  neznáša a ktorí neznášajú jeho. Ako mu len tá skúška dopadne. Vstal, vzal si uterák a šiel sa osprchovať. Potom si poukladal do ruksaku všetky učebnice, vložil tam krabicu s elixírmi, pergameny a list od Snapa. Obliekol sa do školskej uniformy a zbehol dole schodmi do kuchyne. Dursleyovci sedeli pri raňajkách.

„Dobré ráno,“ pozdravil a položil si ruksak ku dverám. Dursleyovci na neho zízali s otvorenými ústami. Ešte nikdy ho nevideli v školskej uniforme. Celkom mu to seklo a na plášti sa mu vypínal  zlatý lev Chrabromilu.
„Čo to máš oblečené?“ spýtala sa ho teta Petúnia.
„Školskú uniformu,“ odpovedal ticho a natrel si rožok maslom.
„V tomto chodíte v škole?“
„Uhm,“ odpovedal s plnými ústami, sadol si ku stolu a nalial si kakaa. Veľmi sa mu nechcelo jesť. Žalúdok mal stiahnutý a cítil ako by mal v ňom naliate olovo.
„Všetci?“ nedala sa odbiť teta.
„Áno. Dudley, čo si včera robil, keď si si poranil prsty?“ spýtal sa Harry.
„To by vlastne zaujímalo aj mňa,“ zagánil na Harryho strýko Vernon.
Dudley sa pomrvil na stoličke a napchal si plné ústa čokoládového pudingu.
„Duduško, odpovedz ockovi, ako sa ti to stalo,“ sústrastným hlasom sa do rozhovoru zamiešala teta Petúnia.
„Ale, potreboval som odrezať do školy rovnako veľké štvorce. Na technických prácach budeme zhotovovať pomôcky na geometriu pre mladších spolužiakov a nechcel som otravovať ocka. Myslel som si, že to zvládnem.“
Harry na neho pochybovačne pozrel ponad svoje okuliare. Keby ho nepoznal, aj by mu uveril. On a pomoc mladším spolužiakom. Klamal až sa hory zelenali. Isto šije nejakú podlosť, s tými svojimi kumpánmi.
„Duduško, ako si vedel, že Harry má ten liek, čo tak perfektne hojí rany?“ pohladila teta Petúnia syna po ruke.
„Videl som ho. Celé leto bol zavretý iba u seba v izbe, tak som sa sem tam pozrel cez kľúčovú dierku, alebo som odchýlil dvere izby. Bol taký zaujatý do toho šarlatánstva, že si to ani len nevšimol.“
Harry si spomenul, že keď skúšal Ránhojič, zazdalo sa mu, že niečo počuje. Z úvah ho prebral Dudleyho hlas: „Aké si ešte vyrobil vodičky?“
„Elixíry, Dudley! Elixíry! A nie je to žiadne šarlatánstvo. Bez toho by si teraz držal koláč v zafačovanej ruke s troma prstami. Tak už prestaň a neotravuj,“ podráždene povedal Harry a pozrel na hodiny.
„Daj si pozor na ústa, Potter, a prestaň sa rozťahovať v mojom dome,“ zavrčal strýko Vernon.
„Dobre, dobre,“ odul Dudley pery, „čo znamená ten lev na tvojom plášti?“
Harry prevrátil oči: „To je znak mojej fakulty - Chrabromilu. Slizolin má hada, Bystrohlav...“ ozval sa zvonček a Harrymu vypadol z ruky kúsok rožka, čo nedojedol. Hodiny odbili 9,30.
„Je čas. Prišli po mňa.“ Zodvihol sa od stola, vzal ruksak a otvoril vchodové dvere. V nich stál Moody a za nám Lupin a Tonková.
„Ako vidím, si pripravený. Môžeme ísť,“ povedal Moody.
„Harry,“ ozvalo sa mu za chrbtom. Teta Petúnia ku nemu podišla, strčila ruku do zástery a podala mu bielu obálku. „Tu je to, čo sme ti sľúbili. Možno ti to pomôže.“
„Ďakujem,“ povedal Harry a vyšiel von za Moodym.
„Stalo sa niečo, že sú taký milý?“ spýtal sa Lupin.
„Nie,“ odvetil Harry a nešťastne kráčal chodníkom k pani Figovej. 

************

U pani Figovej sa presunuli pomocou prenášadla na školské pozemky. Pri hlavnom vchode ich už čakala profesorka McGonagallová.
„Dobrý deň, pani profesorka,“ pozdravil Harry.
„Dobrý deň, tak ako - pripravený?“
Harry kývol hlavou „Dúfam, že vás nesklamem, pani profesorka.“
Profesorka McGonagallová ho zaviedla do učebne elixírov. Učebňa vyzerala inak. Vpredu bol dlhší stôl oblapený zeleným súknom a pred ním široká školská lavica. Profesorka ho priviedla k lavici.
„Tu sa pripravte Potter. Vyberte si domácu úlohu a uvolnite sa. Iné nepotrebujete nič. Verím, že profesor Snape má všetko ostatné pripravené. Budú to oficiálne skúšky. Profesor Snape na tom trval. Začnú sa presne o 10,00. Keď vstúpime dnu, postavíte sa. Zlomte väz, Harry,“ usmiala sa na neho profesorka a vyšla z triedy.
Harry pozrel na hodinky: 9,55. Teda o päť minút sa to začne. Vyložil si na lavicu skrinku s elixírmi a obzeral sa po triede. Ani sa nenazdal a ozval sa školský zvoniec. Dvere sa otvorili a dnu vstúpila profesorka McGonagallová nasledovaná profesorom Dumbledorom. Čudný sprievod uzatváral Snape. Harry vstal. Profesori sa postavili oproti nemu za zelený stôl. 

„Vítam ťa, Harry, na záverečnej skúške z elixírov,“ ozval sa riaditeľ a na jeho tvári sa rozlial priateľský úsmev. „Nebudem to zdržovať. Severus, ujmite sa toho prosím.“
Snape sa pohol smerom k Harrymu. Vytiahol prútik a klepol s ním na lavicu, na ktorej sa zjavila bronzová nádoba plná bielych papierikov. Luskol prstami a na tabuli sa zjavili Harryho otázky.
„Budete si ťahať otázky z dózy a odpovedať,“ povedal Snape.  „Začnite prosím.“
Harry strčil trasúcu sa ruku do dózy, vytiahol otázku a podal ju Snapovi.
„Tri,“ prečítal Snape nahlas. Otázka číslo tri sa na tabuli zrazu dvojnásobne zväčšila a po triede sa ozvalo: „Asfodel. Jeho charakteristika, účinky a použitie.“
„Odpovedajte,“ povedal Snape a ticho dodal: „A prestaňte sa už konečne triasť, lezie mi to na nervy.“
Harry sa nadýchol a začal hovoriť čo sa doma naučil o asfodele. Keď skončil, Snape si neodpustil dve – tri doplňujúce otázky. Ale Harry zvládol aj tie. Postupne si ťahal ďalšie a ďalšie otázky a Snape sa mal ku každej čo opýtať. Harry bol celý mokrý, pot mu stekal dole chrbtom. Už si myslel, že sa to nikdy neskončí.
„Posledná otázka,“ ozval sa zrazu Snape „Povedzte postup pri príprave Všehodžúsu a vysvetlite jeho použitie.“
Podrazák, pomyslel si Harry, ale Snape vrhol na neho taký pohľad, že hneď prestal myslieť na niečo iné ako na Všehodžús. 
„Len spomínajte. Stretli ste sa s ním už, nie?“ spýtal sa ironicky. Harry si prešiel nervózne rukami po vlasoch a začal hovoriť všetko o Všehodžúse, na čo si v tej chvíli spomenul.
„No, mohlo to byť aj lepšie, ale vzhľadom k tomu, že Všehodžús nebol v otázkach, je vaša odpoveď uspokojivá,“ ukončil Snape. 

„Máte domácu úlohu?“ spýtal sa a poklepkal prstami po lavici.
Harrymu prešiel mráz po chrbte a otvoril skrinku s elixírmi. Snape prešiel po nich pohľadom.
„Máte ich vyskúšané?“ spýtal sa znova.
Harry prikývol. Snape podišiel ku skrini. „Aký protielixír má zväčšovací elixír?“ spýtal sa.
„Normalizačný,“ odpovedal Harry. Snape vytiahol zo skrine fľaštičku a podišiel ku Harrymu. „Vystrite ruku!“
Harry vystrel ruku a on mu na ňu nalial malú kvapôčku z fľaštičky. Ruka mu začala bublať a zrazu bola tak tri krát väčšia.
„Napravte to!“ povedal profesor.
Harry vybral zo skrinky normalizačný elixír a trochu si odpil. O niekoľko sekúnd mal ruku zase v poriadku. Profesorka McGonagallová súhlasne pokývala hlavou. Snape bral do ruky jeden elixír za druhým a kontroloval ich obsah. Sem-tam mu dal nejakú otázku, týkajúcu sa ich prípravy, alebo mu dal vymenovať prísady do niektorého z nich. Akoby si overoval či ich skutočne robil Harry. Zrazu sa jeho čelo zvraštilo a dlhý biely prst ukázal na poslednú prázdnu fľaštičku.
„Robíte si zo mňa žarty, Potter?!“ spýtal sa ticho.
„Nie, nie pane. Nie je to tak, ako si myslíte,“ povedal Harry a pozrel na profesora Dumbledora. Ten aj s profesorkou McGonagallovou vstali, aby videli, čo sa deje.
„Keď to nie je tak ako si myslím, tak nám objasnite, prečo nemáte pripravený Ránhojič?“ spýtal sa chladno.
„Ja som ho mal. Verte mi, prosím. Môžem vám povedať presný postup, ako som ho robil. Učil som sa ho takmer mesiac, pokiaľ sa mi podaril. Aj som ho odskúšal, ale....“
„Ale?“ pozrel na neho Snape.
„Včera mal Dudley nehodu. Odrezal si na cirkulárke dva prsty. Tak som ho použil, aby sa mu prsty zase zrástli.“
„Čože?“ neveriacky povedal Snape. „Vy ste použili Ranhojič pre mukla? Prečo neišiel do muklovskej nemocnice, keď bol taký gramblavý, že si odfaklil dva prsty? Prečo ste sa do toho starali? Elixíry nie sú pre muklov. Mohlo sa mu niečo stať!“ zreval Snape.
„Nechcel som to urobiť, ale...bolo mi ho ľúto. A okrem toho je to syn mojej tety, takže bolo mojou povinnosťou postarať sa o rodinu. Aj keď oni sa ku mne nikdy ako k rodine nechovali,“ povedal smutne Harry.
„Túto historku vám mám veriť?“ znova sa ozval Snape, „máte na to nejaký dôkaz, okrem týchto vašich výhovoriek?“
Harry stál so sklonenou hlavou, bolo mu do plaču. Najradšej by bol Snapa priškrtil a bol by pokoj, ale nový učiteľ elixírov by bol možno ešte horší ako Snape.
„Potter,“ vrátil ho Snapov hlas do reality, „pýtam sa vás, či máte nejaký dôkaz, že ste ten elixír mali?“
Harry vzal do ruky prázdnu fľaštičku: „Ešte tu zostalo pár kvapiek, pán profesor a ešte...“
„Čo ešte?“ skrivil Snape tvár.
Harry vytiahol zo saka bielu obálku a podal ju Snapovi. „Toto vám posiela teta Petúnia,“ povedal sotva počuteľne. Snape vzal obálku a čítal. Na jeho tvári sa nepohol ani sval. 
 

Vážený pán profesor Severus Snape, riaditeľ Slizolinu,

nevieme presne, o čo ide, ale chceme dosvedčiť, že Harry James Potter mal pre Vás pripravený elixír na domácu úlohu. Ale 29.8. o 14,00 ho   
         použil pre nášho syna Dudleyho Dursleyho a tým mu zachránil ruku. Dudley si na cirkulárke odrezal malíček a prstenník  a Harry mu ho tým
         elixírom znova prišil. Zostalo mu iba niekoľko kvapiek. Tak buďte prosím zhovievavý a vezmite to na vedomie pri jeho skúške.

Petúnia Dusleyová
         a
         Vernon Dursley

 

„Prišil,“ povedal Snape pohŕdavo a prevrátil oči. „Muklovia.“
„Pán riaditeľ,“ otočil sa zrazu Snape na riaditeľa, „Potter si nesplnil všetky povinnosti, ktoré mal za domácu úlohu, a tak...“
„Severus, prosím vás, nebuďte taký prísny,“ ozval sa Dumbledore. Snape sa zatváril kyslo. To sa dalo čakať, že riaditeľ mu bude zase nadŕžať, blyslo profesorovi hlavou. 
„Môžete si predsa overiť, či Harry vravel pravdu alebo klamal. A okrem toho máme možnosť uvidieť účinky a použitie Harryho Ránhojiča v praxi.“
Snape sa neveriacky pozrel na riaditeľa. „Pán riaditeľ vy chcete, aby som...“
„Dovoľujem vám to, Severus. Nie, prosím vás o to. Myslím, že je načase, aby ste nám po šestnástich rokoch znova predviedli vaše umenie. Súhlasíte, Minerva?“
Profesorka McGonagallová súhlasne pokývala hlavou. „Samozrejme.“
Harry pozeral po profesoroch a videl, že Snape váha.
„No tak do toho, Severus, nedajte sa prosiť. Alebo si už nadôverujete?“ povedal Dumbledore.
Snape opovržlivo odul hornú peru. Jedným z dôvodov, prečo bol takmer celý rok dobrovoľne zavretý na Rokforde, bol aj ten, že sa tu mohol nerušene venovať čiernej mágii, bez toho, aby to zistili sonary ministerstva. A veľmi dobre vedel, že riaditeľ o jeho aktivitách vie a toleruje ich. Na stretnutie s Pánom zla musí byť pripravený vo všetkých smeroch. Takže poznámka o nedôvere bola úplne irelevantná.
„Dobre,“ povedal.
Vytiahol prútik a vyzliekol si plášť. Zodvihol ruky a začal hovoriť slová v neznámom jazyku. Zrazu sa v triede zotmelo a v strede miestnosti sa urobil malý vír, ktorý smeroval na zadnú stenu triedy. Harry s úžasom pozrel na Snapa. Jeho postava sa vznášala niekoľko centimetrov nad zemou a jeho telo obklopovalo  fialové svetlo. Z  prútika sa mu vinul na stenu prúd svetla. Na stene sa začali zjavovať rozmazané obrazy a Harrymu sa podlomili kolená. Na bielej stene za nimi bola zrazu kuchyňa Dursleyovcov a Dudley kričal od bolesti nad dresom. Všade bola krv. Teta Petúnia stála ako prikovaná a strýko Vernon pobehoval a kričal: „Zavolajte sanitku.“ Zrazu sa vo dverách zjavil on. Dudley na neho ukazoval a hovoril prerývane od bolesti, že iba on ho môže zachrániť. Strýko Vernon ho držal pod krkom a kázal mu priniesť Ránhojič. Harry sa počul, ako hovorí, že to nesmie urobiť, že je to pre Snapa a bez toho skúšku neurobí. Potom ho Dudley začal prosiť. Harry zmizol a Dudley zamdlel. Strýko Vernon ho dvíhal zo zeme a zrazu tam bol zase Harry a lial Ránhojič na gázu. Dudley začal nepríčetne vrieskať a potom tancoval s rukou dohora po celej kuchyni. Harry sedel za stolom, držal prázdnu fľašku a lamentoval, že skúšku určite neurobí. Zrazu začal obraz slabnúť. Snapov prútik prestal svietiť, on prestal fialovo žiariť, klesol na zem a v triede bolo zase svetlo, ako predtým. Snape si zotrel z čela pot a keď si obliekal plášť, zohol sa k Harrymu a ticho mu povedal: „Zatvorte si ústa, Potter.“
„Výborne, Severus. Úžasné. Ste spokojný?“
Snape sa namiesto odpovede postavil za zelený stôl vedľa profesorky McGonagallovej. „Môžem to ukončiť, pán riaditeľ?“
„Nech sa páči, Severus.“
„Potter, postavte sa!“
Harry sa ešte v mrákotách postavil. Nemohol uveriť tomu, čo práve videl na vlastné oči. Hermiona mu o tom rozprávala, čítala to v nejakej knihe. Ale neveril, že v dnešnej dobe existuje čarodejník, ktorý to vie. A nakoniec to je Snape. Z úvah ho prebral Snapov hlas.
„Záverečná skúška z elixírov je ukončená,“ povedal „a Harry James Potter prospel s vyznamenaním.“  Na to sa otočil a vyšiel z učebne.

Profesor Dumbledore a profesorka McGonagallová podišli k Harrymu a podali mu ruky.
„Gratulujem.“
„Nebol veľmi spokojný, že?“ spýtal sa Harry a pozrel na odchýlené dvere, ktorými pred chvíľou odvial Snape.
„Naopak, myslím, že bol veľmi spokojný,“ povedal Dumbledore, „ale musíš sa učiť, tak ako si to predviedol dnes. Nečakaj, že ti niečo odpustí. Dnešným dňom si si u neho vyčerpal aj to minimum privilégií, čo si mal.“
Privilégia u Snapa, usmial sa pre seba Harry.
„Pán riaditeľ, to, čo pán profesor Snape predviedol...“ a Harry ukázal na stenu za nimi. Dumbledor sa znova usmial. „Profesor Snape je čierny mág. Ale svoje umenie nesmie bežne používať. Potrebuje k tomu povolenie člena Wizengamotu. Čierna mágia skrýva veľa možností a Severus mal veľa príležitostí sa ju naučiť. A to je pre nás len dobre. Harry, dúfam však, že ti nemusím pripomínať, že to čo si tu dnes videl si musíš nechať pre seba.“
Harry súhlasne prikývol.
„Uvidíme sa v pondelok. Dovidenia, Potter,“ povedala profesorka McGonagallová a obaja vyšli z učebne. Harry si sadol a dal si skrinku s elixírmi do ruksaku. Ešte stále nemohol veriť tomu, čo videl na vlastné oči.
„Keď také niečo dokáže Snape, čo potom vie Voldemort alebo Dumbledore?“ spýtal sa sám seba.
Potom vstal, pozrel sa po učebni a šiel vrátiť knihy do knižnice.

 

KONEC

 

Nahoru

HARRY POTTER, characters, names and related indicia and WARNER BROS., shield logo and related indicia are trademarks of Warner Bros. TM & © 2003.
Harry Potter Publishing Rights © J.K.R.